Zomrel Ivan Kadlečík

Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v rodine evanjelického farára. Po štúdiách na FF UK v Bratislave pôsobil ako novinár v Košiciach. Bol redaktorom v denníku Pravda, podieľal sa na vzniku literárneho štvrťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67. V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v Matici slovenskej šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie a pracovníkom jej Biografického ústavu. V období normalizácie našiel pracovnú príležitosť v Pukanci ako vedúci predajne Slovenskej knihy, neskôr bol organistom v evanjelickom kostole. Po roku 1989 ho rehabilitovali a v roku 1990 začal pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave, kde v roku 1995 obhájil titul kandidáta vied a literárne tvoril. Od mája 2004 bol členom korešpondentom literárnej sekcie Bavorskej akadémie krásnych umení.

Do slovenskej literatúry vstúpil ako kritik a redaktor literárnych časopisov Krok a Matičné čítanie. Už jeho prvú knihu kritík Z rečí v nížinách pred tlačou zakázali a vydali ju až o dvanásť rokov neskôr. V 70. a 80. rokoch sa viac venoval autobiografickým motívom, epištolárnej literatúre a eseji (kniha Rapsódie a miniatúry). Štruktúru jeho literárneho priestoru vtedy tvorili motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému. Písal fejtóny a besednice, ktoré uverejňoval v samizdatovej tlači, hlavne českej. Jeho kniha Poco Rubato je zbierkou korešpondencie medzi Kadlečíkom a Ludvíkom Vaculíkom. V knihe Tváre a oslovenia píše literárne portréty významných osobností slovenských dejín. Jeho korešpondencia zo začiatku 90. rokov je obsahom knihy Epištoly a názory na vtedajšiu situáciu v diele Vlastný hororskop.

Kadlečík sa vo svojej tvorbe vždy vyjadroval k aktuálnym problémom doby. 

Bol súčasťou okruhu českých a slovenských samizdatových autorov a vo Vaculíkovej edícii Petlice vydal Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990).

Dobovú slovenskú realitu komentoval v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987 – knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992).

Jeho korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994).

Esejistickú tvorbu sústredil v súboroch Hlavolamy (1995), Vlani ako dnes (1997), Žiť sa dá len autobiograficky (2004).

Po novembri vydal dva literárnovedné zväzky a viac ako desať prozaických kníh, najnovšie Chronoskop (2006) a Matka slov (2007) v knižnej edícii časopisu Fragment.

Získal Cenu Dominika Tatarku, Cenu Jána Langoša, cenu ministra kultúry a Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.