P. E. N.: slovenský príbeh

Píše literárny vedec Peter Zajac (1946)

Slovenské centrum PEN združovalo spisovateľov s literárnou autoritou a autorov, ktorí sa nebáli slobodne vyjadriť svoj názor v neslobodných časoch. Toto základné posolstvo sa prenášalo do roku 1998.

Medzinárodný PEN klub má medzi spisovateľskými organizáciami osobitné postavenie. Vznikol v roku 1921 ako odpoveď na zlyhanie spisovateľov a intelektuálov, ktorí masovo privítali prvú svetovú vojnu, dali sa do služieb propagandistickej mašinérie nacionalizmu, násilia a vraždenia, tiahli s rozžiarenými očami do vojny a mnohí v nej aj zostali.

Táto skúsenosť formovala Chartu PEN, ktorá zaväzovala svojich členov presadzovať voľný obeh literatúry a nehatenú výmenu myšlienok v rámci jedného národa i medzi národmi, postavila sa za slobodu názorov a proti cenzúre, proti lživým informáciám, úmyselnému klamstvu a skresľovaniu faktov, ale aj proti rasovej, triednej a národnej nenávisti.

Podľa týchto princípov fungoval aj Československý PEN založený v roku 1925. Preto to nikdy nemal ľahké.

Ako medzinárodná organizácia pretrval síce aj v najhorších časoch totalitných režimov, najčastejšie však existoval len v latentnej podobe. V druhej svetovej vojne bol nečinný, v päťdesiatych rokoch vegetoval a po sovietskej okupácii v roku 1968 sa stal „spiacim členom“ či akousi rozprávkovou Šípkovou Ruženkou, ako to nazval český spisovateľ Ivan Klíma.

Základná odvaha podpísať

Úvahy o obnovení činnosti Československého klubu PEN sa začali v druhej polovici osemdesiatych rokov na pôde disentu a v tom istom čase aj vo Zväze československých spisovateľov.

Proti vzniku nového centra mal námietky Medzinárodný PEN klub, ktorý chcel oživiť činnosť spiaceho centra. Bolo jasné, že jeho obnovenie nebude možné na oficiálnej pôde. V situácii v Slovenskom a Československom zväze spisovateľov bol však istý rozdiel napriek tomu, že tajomník ZČSS Rudolf Chmel obnovu PEN klubu podporoval.

Vznik slovenského PEN klubu sa síce neodohrával priamo na pôde Zväzu slovenských spisovateľov, ale s podporou jeho vedúceho tajomníka Ladislava Balleka, ktorý začiatok cesty k Slovenskému centru PEN opísal vo svojich pamätiach: „Písar musel ideologickému oddeleniu vysvetliť, prečo si v nemeckom Frankene na stretnutí s československými spisovateľmi v emigrácii, kam, inak, nemal s kolegom M. Šútovcom ani vycestovať, dovolil poskytnúť rozhovor Rádiu Slobodná Európa. A nato si vypočul aj výčitku za cestu s P. Zajacom a L. Grendelom na medzinárodnú konferenciu PEN klubu vo Viedni.“

Môžem to potvrdiť. Po návrate z Toronta a Montrealu si ma predvolali na ideologické oddelenie ÚV KSS a na 12. správu ŠtB a položili mi dve otázky - prečo som dal rozhovor Slobodnej Európe a Hlasu Ameriky a či sme museli podporiť spisovateľov väznených v Československu. Na prvú otázku som odpovedal, že sme sa v Charte PEN prihlásili k slobodnému šíreniu informácií a na druhú, že podpora spisovateľov väznených v Československu vyplýva priamo z charty. Tajomník medzinárodného PEN Alexandre Block nám to však vysvetlil vo Viedni jasne: PEN klub v Československu musí zahrnovať aj spisovateľov v disente a Slovenské centrum PEN môže vzniknúť, ak s tým budú súhlasiť prenasledovaní českí a slovenskí spisovatelia.

Po návrate z Viedne v apríli 1989 sme začali zbierať podpisy pod Chartu PEN. Oslovovali sme autorov, ktorí mali literárnu autoritu. Predpokladali sme u nich istú základnú odvahu podpísať sa pod dokument, ktorý bol v príkrom rozpore s ideológiou a praxou režimu, zakazujúceho a kriminalizujúceho slobodné šírenie názorov a slobodu literárnej tvorby. Oslovili sme aj významných funkcionárov Zväzu slovenských spisovateľov, ale vedeli sme, že ľudia ako Vladimír Mináč, Vojtech Mihálik, Vincent Šabík, Ján Solovič nebudú mať o členstvo záujem.

Prebudená Šípková Ruženka

Do leta sa podarilo najmä vďaka Jane Juráňovej zozbierať dvadsaťdeväť podpisov autorov, ktorí potom tvorili základ Slovenského centra PEN. Jeho vznik sa rozhodli podporiť aj spisovatelia v disente a koordináciou poverili Martina M. Šimečku. Tým sa mohla uskutočniť základná myšlienka, ktorá stála pri vzniku Slovenského centra PEN – slobodná komunikácia všetkých spisovateľov, čo bol v „znormalizovanej“ spoločnosti nevídaný krok.

V lete 1989 som sa stretol v Prahe s Ivanom Klímom a Karlom Šiktancom, ktorí dali v mene obnovujúceho sa českého centra PEN svoj súhlas so vznikom Slovenského centra PEN. V neformálnej atmosfére dali dokonca pozdravovať Josefa Škvoreckého, ktorého som potom neočakávane objavil medzi dvoma vozňami vo vlaku z Toronta do Montrealu. Škvorecký videl možno prvý raz po dvadsiatich rokoch živého človeka z Československa, ktorý sa s ním rozprával o tom, aké nevyhnutné je slobodné publikovanie spisovateľov v disente.

V Toronte a Montreale sa v druhej polovici septembra konal 54. medzinárodný kongres PEN. Keďže som nemohol ísť oficiálne ako zástupca Zväzu slovenských spisovateľov, cestovali sme s Altou Vášovou na rodinnú návštevu, čo už bolo vtedy možné. Na cestu mi požičal peniaze Ľubomír Feldek, ktorý sa tiež angažoval pri vzniku Slovenského centra PEN.

Na ruzynskom letisku ma prehliadli od hlavy po päty a na spiatočnej ceste mi zhabali všetky písomnosti. To isté sa stalo aj Lacovi Ballekovi a Milanovi Šútovcovi pri ceste z nemeckého Frankenu. Na kongrese ma nechali celý čas v neistote, vystúpil som až posledný deň, prihlásil som sa v mene slovenských spisovateľov k demokratickej spoločnosti, slobodnému šíreniu názorov a podpore väznených českých a slovenských spisovateľov.

Dvadsiateho deviateho septembra 1989 bola spiaca Šípková Ruženka Československého PEN klubu na vlne gorbačovovskej glasnosti prebudená v podobe slovenského a českého centra. Nie náhodou bolo v ten deň prijaté aj ukrajinské a rumunské centrum.

PEN a November

Po návrate z Montrealu sme zvolali 31. októbra 1989 zakladajúce stretnutie, na ktorom sa vôbec prvý raz po dvadsiatich rokoch zišli slovenskí spisovatelia bez akýchkoľvek obmedzení. Nebolo to stretnutie bez zádrhov a Martin M. Šimečka pociťoval priamo intenzívne napätie v atmosfére. Najaktívnejší bol Miloš Žiak, aj keď mu všetky návrhy neprešli. Zberu podpisov na podporu Bratislavskej päťky, ktorá protestovala proti okupácii Československa (Ján Čarnogurský, Miro Kusý, Vladimír Maňák, Hana Ponická, Anton Selecký), sa vtedy venoval najmä Andrej Ferko. Len Ivan Hudec sa odmietol solidarizovať s väzneným Jánom Čarnogurským. Sporilo sa o každú formuláciu.

Tá atmosféra odrážala pomery v spisovateľskej obci, ktoré sa potom v oveľa väčšej miere preniesli na zjazd slovenských spisovateľov 7. decembra 1989, v rozličných formách trvajú podnes a som presvedčený, že pretrvajú, lebo sa týkajú odlišného chápania základných občianskych práv a slobodnej tvorby.

Bolo však prijaté programové vyhlásenie Slovenského centra PEN, ktoré sa prihlásilo k záväzku postaviť sa proti akémukoľvek obmedzovaniu občianskej slobody slovenských spisovateľov a solidarizovalo sa so zápasom českých spisovateľov. Súčasťou klubu sa stali aj maďarskí spisovatelia žijúci na Slovensku, ktorí sa uchádzali o členstvo v Medzinárodnom PEN klube.

Slovenské centrum PEN bolo založené. Po dohode s Karlom Šiktancom som mal 20. novembra pricestovať do Prahy, stretnúť sa s Václavom Havlom a dohodnúť sa na ďalšom spoločnom postupe. V Prahe som sa aj 21. novembra s Václavom Havlom stretol, ale to už po mne posielal do Bratislavy posolstvo na prvý novembrový míting na Námestí SNP v stredu 22. novembra. Tak tesne súvisel vznik Slovenského centra PEN s novembrom 1989.

PEN po slovensky

Slovenské centrum PEN združovalo spisovateľov s literárnou autoritou a autorov, ktorí sa nebáli slobodne vyjadriť svoj názor v neslobodných časoch, keď si ešte takmer nikto na Slovensku nevedel predstaviť, že o niekoľko dní dôjde k zmene celého spoločenského systému.

Toto základné posolstvo sa prenášalo v rokoch 1990 – 1998 z jedného predsedu na druhého (Peter Zajac, 1990 – 1991; Pavel Vilikovský, 1991 – 1992; Martin M. Šimečka, 1992 – 1994; Martin Bútora, 1994 – 1996; Lajos Grendel, 1996 – 1998). Slovenské centrum PEN v tých časoch bránilo Ľubomíra Feldeka v súdnom procese s Dušanom Slobodníkom, ale aj slobodu vedeckého bádania Slovenskej akadémie vied v spore s Maticou slovenskou a základné občianske slobody v zápase s Mečiarovým režimom.

V roku 1998 sa Slovenského centra zmocnil Gustáv Murín a podupal všetky jeho zásady. Niektorí autori z PEN klubu znechutene odišli, iní prišli o členstvo ako „neplatiči“. V PEN klube ostalo minimum zakladajúcich členov.

Dnešný PEN klub stratil osobnú kontinuitu, príbeh vzniku vygumoval a uplatnil selektívnu pamäť svojej štvrťstoročnej existencie. Slovenské centrum sa vyhlo aj takým kruciálnym prípadom porušovania národnostnej a rasovej tolerancie, akým bola kauza Hedvigy Malinovej Žiakovej či zásah polície v Moldave nad Bodvou. Neujalo sa obrany trestne stíhaných novinárov ani filmovej režisérky Zuzany Piussi. Nepodporilo ukrajinských spisovateľov volajúcich o pomoc. Vzdialilo sa od ideálov spred dvadsiatich piatich rokov, keď bolo Slovenské centrum PEN prijaté do Medzinárodného PEN klubu spolu s ukrajinským.

Slovenské centrum PEN stratilo étos aj literárnu autoritu. Nemá záujem ani o svoju vlastnú pamäť. Príbeh Slovenského centra PEN je v tomto zmysle vlastne typickým slovenským príbehom.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/7392462/p-e-n-slovensky-pribeh.html#ixzz3DqCcXSKu