Literáti medzi agóniou a anonymitou

Spôsob, akým Slovenské PEN centrum (ne)existuje, súvisí s nižšími spoločenskými nárokmi na tunajšieho spisovateľa a s pomerne malou skúsenosťou s odporom literatúry proti dvom totalitným systémom.

Spisovateľ a spoločnosť je téma prastará a býva súčasťou úvahy o význame umenia a jeho mieste v živote ľudského spoločenstva. Umenie totiž nemožno vytesniť z politických, spoločenských a ekonomických vzťahov. Akokoľvek pritakávame trivializácii naokolo a snahe urobiť z umenia médium zábavy. Akokoľvek nás hypnotizujú sériovo vyrábané prostoduchosti až stupidity a veľkozber informácií a faktov a jedno použitie.

Vari najviac prehliadaným druhom literatúry je tá „spoločensky angažovaná“. Ani nie preto, že ono slovné spojenie, komunistickými mocipánmi pred Novembrom ´89 znásilnené a privlastnené, vyjadrovalo lojalitu k režimu i službičkovanie prihrbených tvorcov a stále znie hanlivo. Skôr preto, že postoj umelca – občana sa spája so samými záväzkami v nepohodlí. Hoci global village denne prináša omnoho väčšie hrozby: autoritárske uplatňovanie politickej moci, krízu ideí a hodnôt, rasizmus, nacionalizmus, náboženský fanatizmus…

Človek medzi ľuďmi

Človek však nie je „zóon apolítikon“, nemôže žiť mimo spoločnosti, byť nezávislý od nej a jej politiky. Podľa Aristotela to bola výsada iba divých zvierat a bohov.

Hľadači individuálnych právd v umení a všeobecných právd v živote sú vždy väčšmi než ktokoľvek iný vystavení rôznym prejavom nátlaku a aj v demokratických zriadeniach sa dostávajú do sporov. Vyplýva to už zo samej podstaty umenia, ktoré vyrastá zo slobody, nezávislosti a kritickosti. Z týchto daností predsa môže vzniknúť opozičný názor i politické posolstvo.

Na literatúru zaoberajúcu sa zmysluplnou perspektívou života a človeka, ktorý slobodu pociťuje existenciálne a synonymom umeleckej tvorby sú preňho pojmy ako zodpovednosť a solidarita, podistým myslela aj Angličanka Catherine Amy Dawson Scottová. Najprv založila Tomorrow Club, ktorý mal v rodnom liste myšlienky mierového hnutia. Naň nadviazala večera 5. októbra 1921, na ktorú v Londýne pozvala štyri desiatky spisovateľov. A práve z tejto udalosti sa zrodilo medzinárodné spoločenstvo literátov s názvom odvodeným zo slov „poets“, „essayists“ a „novelists“: P.E.N.

Jeho základnými myšlienkami sa stalo porozumenie medzi národmi a úsilie zachovať trvalý mier. Politiku z klubového života malo vytesniť motto „no politics, under no circumstances“. Lenže správ o cenzúre, prenasledovaní a o utláčaní píšucich autorov a autoriek, pribúdalo, a to sa na scénu dejín ešte len chystali vtrhnúť národní socialisti v Nemecku či ďalší uskutočňovatelia sna o spravodlivom svete v komunizme.

P.E.N. teda svoje úlohy aktualizoval a čoraz viac vystupoval na ochranu spisovateľskej obce. Treba predoslať, že s pochopiteľnou výnimkou, akú predstavovalo besnenie počas druhej svetovej vojny, vlastné poslanie v politicky rozdelenom svete plnil.

Medzinárodný P.E.N. dnes zastrešuje desiatky centier vo viac ako stovke krajín, je poradným orgánom UNESCO a na zozname jeho bývalých prezidentov možno nájsť viacero rešpektovaných osobností, akými boli John Galsworthy, H. C. Wells, Alberto Moravia, Heinrich Böll, Arthur Miller či Jiří Gruša.

Jeho členovia sa zaväzujú „využívať všetok svoj vplyv na podporu porozumenia a vzájomného rešpektu medzi národmi, napomáhať pri odstraňovaní rasovej, triednej a národnostnej nenávisti. Trvajú na princípoch neobmedzeného šírenia názorov v každom národe i medzi národmi a bránia slobodu slova doma a vo svete. Hlásia sa k slobode tlače, vystupujú proti cenzúre a stotožňujú sa s názorom, že slobodná kritika vlád, úradov a inštitúcií je podmienkou zákonitého vývoja k dokonalejšiemu politickému a ekonomickému poriadku“.

Agónia i sebaprezentácie

Natíska sa otázka, aký je príspevok Slovenského PEN centra? Nuž, tí, čo v domácej literatúre čosi znamenajú, jeho rady dávno opustili, spisovateľská organizácia sa už roky potáca medzi agóniou a anonymitou a miesta v jej štruktúrach obsadzujú ľudia sivého priemeru, javiaci známky života iba pri sebaprezentáciách.

Nič na tom nemení ani nedávna iniciatíva, vďaka ktorej sa podarilo presadiť do vládneho programu zopár požiadaviek kultúrnej obce. Lebo „nadviazanie veľmi dobrých kontaktov medzi Obcou českých spisovateľov a Slovenským PEN centrom, spojené s výmenou slovenských a českých spisovateľov“, ako sa možno dočítať v interných PENovinách, by malo byť takou samozrejmosťou, akou je rýchla pomoc perzekvovaným prostredníctvom emailov adresovaných veľvyslanectvám a spisovanie protestných nót.

Iné samozrejmosti Slovenskému PEN centru zjavne unikajú, čo si našinec uvedomí pri správach o činnosti partnerských organizácií. Napríklad Michael Guggenheimer, prezident Nemecko-švajčiarskeho PEN centra referoval o situácii v Maďarsku, kde pod zástavami starých Šípových krížov (Nyilašovcov) pochodujúci antisemiti atakovali kriticky zmýšľajúcich a píšucich intelektuálov, medzi nimi P. Nádasa a G. Konráda.

A tak všetky tri PEN centrá pôsobiace v nemeckej jazykovej oblasti zorganizovali medzinárodnú debatu o tom, prečo sa Maďarské PEN centrum nedištancuje od línie Orbánovej vlády, tolerujúcej prejavy pravicového extrémizmu? Prečo sa kriticky nevyjadrilo k mediálnemu zákonu, ku kultúrnej politike vlády a k ťaživému postaveniu maďarských autorov?

Ani peniaze, ani ľudia

Nevedno, akým trikom zmizli z povrchu zemského členovia Slovenského PEN centra, keď si zástupcovia Svetového zväzu Maďarov krátko po vyjdení knihy Moja stratená krajina od Paula Lendvaia vynútili zrušenie jej prezentácie vo Frankfurte a v Zürichu. Žeby Slováci práve udeľovali cenu svojmu poprednému členovi, o ktorom práve Lendvai svedčil ako o osobe, čo svojou nadprácou v komunistickom Československu sťažovala prácu novinárom zo Západu?

Niet pochýb, že Slovenské PEN centrum niektoré aktivity nemôže rozvinúť pre nedostatok peňazí. Do tejto kategórie patria náklady spojené s právnym zastupovaním autorov, ich dlhodobé pobyty v „Artists in Residence“, ktorých je vo Švajčiarsku úctyhodný dostatok.

Nemožno ani opakovane cestovať do Turecka (kde si desiatky autoriek a autorov odpykáva tresty vo väzení a ďalším hrozí súdne konanie) a docieliť audiencie u čelných predstaviteľov štátu. Alebo mať na súdnych pojednávaniach svojich pozorovateľov, informujúcich o prípadných úradných pochybeniach.

Slovenské PEN centrum má však väčší nedostatok ľudí než peňazí, nuž – parafrázujúc Lea Rostena – i krtince úloh sú preň veľhorami. Aj bratislavskú prezentáciu českého prekladu románu Jáchymov od Rakúšana, prezidenta Nemeckého PEN centra Josefa Haslingera, tematizujúceho temné 50. roky v Československu, pripravili iní.

Spôsob, akým Slovenské PEN centrum (ne)existuje, súvisí s nižšími spoločenskými nárokmi na tunajšieho spisovateľa a s pomerne malou skúsenosťou s odporom literatúry proti dvom totalitným systémom. Má súvislosť aj s vlažným záujmom o to, čo naše osobné horizonty presahuje: starosť o osudy iných, a s horúcim záujmom o to, čo tie horizonty ohraničuje: angažovanie sa vo svoj prospech.

Preto pôvodná výzva intelektuálov burcovať kritické vedomie a osobnú odvahu získava na čoraz väčšej aktuálnosti a naliehavosti.